NUTNOST BEZPODMÍNEČNÉ LÁSKY
06.12.2011 09:23
Moje rozprávanie o Červenej planéte súvisí so všetkým, čo na blogu Naruby píšem.
Akonáhle sa pokúsim pokračovať v písaní o kozmickej púti, vynorí sa téma, ktorú ešte musím prerozprávať, aby bolo jasné, že nič nie je zadarmo a to ani vo Vesmíre nie a že vstup do istých oblastí a sfér vyžaduje našu prípravu, neustávajúci zámer a životné odhodlanie.
Aby som všetko skrátil, usilujem sa vyjadriť to najpodstatnejšie z mojich skúšok – vystihnúť esenciu celej dlhoročnej prípravy a hlavne mojich skúseností v New Mexico.
A zo všetkých skúseností, čo som nimi mal prejsť je práve realizácia BEZPODMIENEČNEJ LÁSKY vrcholovým testom, bez ktorého sa mi vidí vstup na Červenú planétu nemožný.
Azda sa teraz pousmejete – mám tu hovoriť o lietajúcich strojoch, neznámych civilizáciách s nepredstaviteľnými technológiami a poznaním a ja začínam s témou tak banálnou ako je „láska“ a ešte k tomu „láska bez podmienok“....
Ak si dopredu myslíte, že cestovanie vesmírom a technológie na základe ktorých fungujú nepredstaviteľne rýchle a nepredstaviteľne presné stroje tých, ktorých zvykneme nazývať „ufónmi“ vylučujú veci týkajúce sa srdca, tak radšej nečítajte ďalej. Moja skúsenosť je totiž práve opačná.
Mojou skúsenosťou je, že tí, ktorí k nám prichádzajú žijú v takom subtílnom prostredí, že návšteva ich sveta vyžaduje od nás dokonalú premenu.
Poviem to obrátene: tí, ktorí k nám prichádzajú z Červenej planéty, potrebujú na uskutočnenie kontaktu s nami úkon podobný „vtesnaniu sa“ . Na to, aby sme ich zachytili našimi prístrojmi a zmyslami, objavili ich a stretli sa s nimi, musia nevyhnutne v o j s ť do našej 3D, vtesnať sa sem a to je pre nich najväčší technologický rébus.
Verte mi, že pre nich nie je problém preletieť dimenziami a teda premiestniť sa v čase a priestore presne tam, kam si uzmyslia. Problém je s pristávaním.
Teda s pristávaním v tomto našom type hmoty.
Tento „náš“ typ hmoty /realita 3D/ má totiž oproti tomu ich neporovnateľne hustejšie vibrácie. Je tu pre nich priam neznesiteľný tlak, trochu nepresne, no obrazne sa dá prirovnať ten tlak hlbokej oceánskej priepasti, do ktorej sa my pokúšame dostať našimi ponorkami.
Tento „tlak“ nie je však ani tak atmosferický, ako skôr „vibračný“.
Naše vibrácie sú pre nich doslova hororom.
Dlhé generácie museli ich najväčšie mozgy študovať spôsob nášho nazerania na svet – lebo vedia, že to, ako interpretujeme náš vlastný svet ho zároveň aj vytvára.
Náš svet je našou interpretáciou – už len tento základný poznatok spôsobuje nám pozemšťanom problémy; nedokážeme poňať do svojej mysle, že naša realita, teda všetko, čo nás obklopuje je v skutočnosti projekciou a to znamená, že akým spôsobom o svete uvažujeme, dáva tomuto svetu jeho formu.
Náš súčasný svet, našu realitu doslova a dopísmena formujeme na základe systému poznania, ktorému môžeme hovoriť paradigma.
Naša súčasná paradigma funguje na základnom princípe oddelenosti, hraničnosti, hraníc, analýzy, delenia, štiepenia... Naša súčasná paradigma vytvára veľmi osamelý, individualistický svet, v ktorom existuje vonkajší a vnútorný svet pričom oba sú od seba oddelené pomyslenou, no veľmi silnou a účinnou hranicou.
Takýto spôsob ľudského uvažovania stavia pocit „ja“ do stredu vesmíru.
V strede diania sme my; ja, vy, tento národ, toto ľudstvo...
Z hĺadiska bytostí na Červenej planéte je tento pohľad na svet nesmierne zastaralý, oveľa zastaralejší ako napríklad heliocentrický pohľad na svet minulých storočí tu na planéte Zem.
Zem, ale ani Slnko nie sú stredom Vesmíru. Stredom Vesmíru dokonca nie sme ani my, pozemšťania, a to už vôbec nie žiaden národ, alebo rodina, klan, a už vôbec nie vy alebo ja.
Napriek tomu táto naša zastaralá paradigma tvorí útvary pyramídy s jednou centrálnou pyramídou moci na vrchole ako konečný dôsledok uvažovania o svete s vonkajšou autoritou.
Na Červenej planéte nič také ako vonkajšia autorita neexistuje – neexistuje ani delenie na vonkajší a vnútorný svet; namiesto toho tam spoľahlivo funguje vedenie „zvnútra“, teda zo stredu každej jedinej, aj tej najmenšej bytosti.
Aj tá najmenšia bytosť /ak možno v pojmoch najväčší a najmenší vôbec hovoriť/ obsahuje v sebe celé Univerzum s jeho inteligenciou.
Ak sa teda bytosti Červenej planéty chcú dostať do tohto nášho sveta, musia sa naučiť jeho zákonom, ktoré sú však pre nich takmer nepochopiteľné.
A tak dochádza k „vtesnaniu“ sa, k premietnutiu oveľa zložitejšieho systému dimenzií na plátno 3D. Musíme si totiž uvedomiť, že realita 3D, ktorú považujeme za svoj jediný domov je len spôsobom projekcie – na Červenej planéte existuje multidimenzionálna projekcia a to je jeden z dôvodov, prečo našinec na jej povrchu spočiatku nevníma vôbec nič. Spočiatku nevnímate nič – len holú, bezútešnú planinu.
Je to planina, alebo „plátno“ na ktorom sa môže premietnuť čokoľvek.
Preto je dôležité, aby ste si ani vy neprinášali zo sebou svoje vlastné pozemské 3D interpretácie – ak to urobíte, začnete premietať do priestoru presne také formy, na aké ste boli na Zemi zvyknutí; a to ste sa nemuseli unúvať letieť naprieč celým Vesmírom, mohli ste celkom dobre ostať aj doma – aj doma by ste našli to, čo dokážete vyprodukovať na Červenej planéte. Ak už ste tam, radím vám zabudnúť nadobro na to, kým ste kedysi na Zemi bývali...
/Zaiste si postupne začnete uvedomovať, aké veľké musí byť vaše o d h o d l a n i e
vstúpiť do portálu, prejsť ním s vedomím, že všetko, čím ste až doteraz bývali skončilo.../
Na to, aby ste objavili svet Červenej planéty musíte byť v stave dokonalej prázdnoty – žiadne ja, žiadne zvyky, žiadne interpretácie, žiadne súdy o ničom...
Nič – len vaša existencia bez podmienok. Vaša nepodmienečná láska – vaše skutočné JA SOM.
No ale nepredbiehajme.
Hovoril som o probléme pristátia.
Bytosti Červenej planéty používajú objekty 3D na vstup do nášho pozemského teritória – nie sú to však objekty v pravom zmysle slova, ale zasa len projekcie.
Ak hovoríme o fenoméne UFO, pokiaľ ide o prístroje z Červenej planéty, sú to zasa len takéto projekcie, aj keď veľmi skutočné. Sú rovnako skutočné ako naša 3D realita – alebo ak chcete „rovnako neskutočné ako naša 3D realita“.
To však neznamená, že nedochádza ku kontaktu.
Tento paradox pochopíme, len ak si budeme neustále uvedomovať na čom stojí a padá naša takzvaná pevná a nemenná realita. Opakujem – je výsledkom nášho nazerania na svet, výsledkom interpretácie našej vlastnej skúsenosti.
A preto sú pre nás tieto úkazy reálne a skutočné – tak ako je reálne a skutočné všetko, čo sa nám deje, všakhej...
Na to, aby ste sa sem dostali z Červenej planéty musíte dokonale poznať pozemské podmienky a vytvoriť všetko tak, akoby to vytvorili naši najlepší vedci. Musí to byť zostrojené na základe poznatkov o fungovaní vesmíru práve v tejto našej dobe, konkrétne začiatkom 21.storočia a to do detailov. Do najmenších detailov.
Je to, akoby sa bytosti z Červenej planéty vracali o mnoho tisíc rokov vo svojej histórii naspäť. Na ilustráciu si predstavme, že my, pozemšťania dvadsiateho prvého storočia sa rozhodneme zostrojiť plavidlo, aké používali dajmetomu súputníci starých Egypťanov, podľa nejakých ich nákresov a plánov a preplavíme sa na ňom naprieč oceánom...
Bytosti Červenej planéty majú pred sebou oveľa ťažšiu úlohu – necestujú v rámci svojej vlastnej planéty, ale naprieč kozmickými dimenziami.
Prechádzajú z oveľa subtílnejších dimenzií do „hrubších“ - a to je pre nich veľmi riskantný podnik.
Ich plavidlá budú v podmienkach Zeme veľmi zraniteľné – aj keď ich riadia bytosti s nesmiernou inteligenciou schopnosťami a osobnou silou, v pozemských podmienkach sú na tom rovnako, ak nie horšie ako námorník, čo sa vydá na starom plavidle bez súčasnej navigácie cez oceán.
Tí ž Červenej planéty vedia do čoho idú – vedia, že pri najmenšej chybe sa dostanú do veľkých problémov – ak ich nepoškodia naše zbrane, môžu sa dostať do zajatia – stanú sa predmetom výskumov a nesmierneho úsilia využiť ich vedomosti pre naše pozemské a ego-centrické ciele.
Najväčšou prekážkou je pre nich práve toto – náš popis skutočnosti, naša hierarchia spoločnosti, založená na koncentrácii moci.
Našou najväčšou prekážkou, ako sa im priblížiť je zasa náš rovnako obmedzený
prístup k „ja“ - k sebe samým, k tomu, ako chápeme seba vo vesmíre a ako chápeme vo vesmíre našu Zem.
Z ich pohľadu je napríklad predstava, že zemská gravitácia je prekážkou neobmedzeného lietania veľmi detinská a smiešna.
Navykli sme si žiť na tejto planéte a preto v e r í m e, že máme určitú váhu, nejakú hmotnosť a že táto hmotnosť je reálna.
Nie je reálna.
To, že vážite sedemdesiat kilov čistej váhy je len predstava vo vašej mysli.
Ak mi neveríte, stačí, ak si niekedy v budúcnosti kúpite letenku na obežnú dráhu.
Len čo vyletíte pár desiatok kilometrov vertikálne, zistíte, že poletujete v kabíne jej priestorom.
Kde je teraz vašich sedemdesiat kilov čistej váhy?
Zostali len vo vašich zdravotných záznamoch na Zemi. Ale vy existujete aj mimo tejto váhy a týchto záznamov.
Ak by ste leteli ešte ďalej z dosahu gravitácie planéty Zem, vaša váha by sa stále menila – možno by ju ovplyvnili telesá, okolo ktorých by ste práve prelietali, ale napokon by ste sa dostali do priestoru kde už nesiaha žiadna gravitácia žiadnej hviezdy – aj také priestory v kozme totiž existujú. Dokonca existujú priestory, kde sa postupne mení gravitácia na svoj opačný pól.
Naša predstava o „jedinej možnej gravitácii“ zo stredom v jadre zemegule je v základe všetkých súčasných technológií. Na to, aby sme sa pohybovali po povrchu zeme, na hladine vody, či pod ňou, vo vzduchu i v kozme potrebujeme prekonávať zemskú gravitáciu a na to potrebujeme energiu, čerpanú práve zo zemských zdrojov.
Ak chcete skonštruovať lietajúci tanier, musíte začať uvažovať celkom inak.
Ak chceme, ako ľudstvo postúpiť ďalej a vyvinúť skutočne revolučné technológie, musíme zmeniť naše myslenie a teda aj našu paradigmu. Spomeňme si, že naše nazeranie na svet – tvorí tento svet. Tak ako myslíme, v takom svete žijeme.
Nová paradigma bude brať do úvahy – podobne ako tá na Červenej planéte – iné sily v kozme, napríklad tie, ktoré priťahujú nebeské telesá smerom k bodu, ktorému hovoríme čierna diera. Gravitácia čiernej diery je nepredstaviteľne silnejšia ako gravitácia zeme, alebo hociktorého zo sĺnk či hviezd. Ak by tomu tak nebolo, obracala by sa všetka hmota galaxie práve do stredu hociktorého telesa.
Ak by gravitácia Zeme bola silnejšia ako gravitácia čiernej diery v strede Mliečnej dráhy, celá galaxia by sa vo svojich špirálach stáčala smerom do stredu našej Zeme – ale tak tomu nie je.
Vedci Červenej planéty už dávno prišli na to, že tieto mocné sily kozmu možno
využiť na presun časopriestorom. Tomu, že na to prišli však predchádzala zmena v myslení bytostí Červenej planéty. Paradigma, založená na princípoch strednosti človeka i jeho planéty a následne na presvedčení o oddelenosti detailu od celku a naopak mala teda ustúpiť tej, ktorá hovorí o bezhraničnosti.
Bezhraničnosť však vyžaduje naše presvedčenie o tom, že všetko je v nás.
Sme „rozpriestrannení“ a vesmír existuje v nás – sme omnoho, omnoho väčšie bytosti, ako si len dokážeme pripustiť. A pri tej našej grandióznosti predstavuje pocit „ja som“ iba vesmírny azimut; teda naše určité a veľmi konkrétne postavenie v časopriestore.
Uvedomenie si našej pozície v časopriestore je dôležité pre pochopenie nášho „východzieho bodu“ - nie je to však nič, čo by sme mali považovať za naše vlastné ja, za našu svetskú dôležitosť.
A tu prichádza fenomén „nepodmienečná láska“, ktorý predstavuje istý typ
„vyvanutia“, alebo rozpriestrannenosti seba samého nad obmedzeným svetom duálneho myslenia a predstavy o vlastnej dôležitosti.
A takejto skúške som bol v New Mexico vystavený.
O tom, ako to prebehlo konkrétne, zasa niekedy nabudúce...